Česi ma vytáčajú svojím izolacionizmom a eurofóbiou (o ktorej trefne poznamenal ktosi v Respekte, že Česi sú eurofóbi lebo EÚ nevymysleli sami), schopnosťou naletieť každému populizmu, ktorý sa preženie okolo a nevyrovnaním sa s temnými stránkami ich minulosti. Slováci na druhú stranu ma neskutočne dožierajú svojím patologickým nadáváním na Maďarov, neschopnosťou sa vyrovnať s tým, že na južnom Slovensku sú tí Maďari predsa len viac doma ako Slováci a takou tak trochu "východnou mentalitou" prejavujúcou sa napríklad agresivitou na cestách, potrebou veci "akosi vybaviť" namiesto prejsť cez štandardný proces alebo neschopnosťou majiteľov obchodov alebo stravovacích zariadení pristupovať k zákazníkovi ako k drahému klientovi. Tieto neduhy, ktoré sú silne poviazané s postkomunizmom ale považujem za dočasné - a veľmi ma teší, kedykoľvek idem na Slovensko a uvidím, že ich je zase o trochu menej. Bohužiaľ antimaďarská zaslepenosť (samozrejme najčastejšia tam, kde žiadní Maďari nežijú) nie a nie zmiznúť. Ak ma niečím vytáčajú Poliaci, tak to je predovšetkým ich vzťah k náboženstvu - neuverí nikto, kto tam nežil - nezdráham sa prirovnať Poľsko k Saúdskej Arábii - síce majú technologickú vyspelosť 21. storočia, no ich spoločenské myslenie odpovedá predovšetkým vo Województwie Świętokrzyskim, Podlaskim alebo Lubelskim prinajlepšom storočiu trinástemu. Vytáča ma ich nacionalizmus a arogancia, ktorú prejavujú predovšetkým staršie generácie. Maďari ma rozčuľujú tým, že si kvôli minulosti nechávajú újsť budúcnosť; áno, Trianon bol ku nim nespravodlivý, ale ako sa hovorí v anglosaských krajinách: "Get over it!" - svojím bedákaním a potrebou neustále riešiť ako sú na nich všetci zlí zbytočne strácajú čas, ktorý by inak mohli venovať na tvorbu HDP a reformy, ktoré by viedli k bohatému a schopnému modernému Maďarsku. Rovnako ako Srbi by mali pochopiť, že minulosťou ani poukazovaním typu "on si začal" nezbohatnú. Hoci mám všetkých menovaných rád a mám ku nim rešpekt za bohatstvo ich kultúry a jednotlivé špecifiká, po ktorých mi je mimo strednú Európu smutno, rozprávaním len o tom, v čom sú Česi, Slováci, Poliaci aj Maďari dobrí, ich nikam dopredu neposunie. Človek by mal predovšetkým pochybovať sám o sebe, snažiť sa hľadať svoje chyby - a pýtať sa na nich ostatných, nie preto, aby si ničil sebavedomie, ale aby realisticky vedel, čo môže zlepšiť.
Tým, že nie som Slovák a na Slovensko sa dostanem tak trikrát - štyrikrát do roka, ale viem po slovensky (pozn. pre čitateľov - nikdy som sa neučil po slovensky v škole, na Slovensku som okrem zopár mesiacov kedy som mal asi dva roky nikdy nežil, takže prosím ospravedĺňte moje prípadné chyby) a tak môže byť moja zvedavosť zásobovaná tým, čo sa na Slovensku deje. Netrúfol by som si na detailné popisy slovenskej politiky a tamajších afér, ale spôsob, ktorým som so Slovenskom v kontakte, mi umožňuje sledovať jeho vývoj. Keď som v marci minulého roku prišiel na Slovensko, bolo to prvý krát po zavedení eura. Bol som zvedavý na to, ako sa Slováci s eurom zžili, lebo ani jedna z krajín, kde sa často vyskytujem (Poľsko, Nórsko, Česká republika, Anglicko) euro nemajú a tak mi s ním väčšia osobná skúsenosť chýba. Bolo zaujímavé sa pýtať - po slovensky - na to, ako sa s tým ľudia zžili tri mesiace po zmene, no ukázalo sa, že namiesto aby mi nadávali, ako sa mi už v Čechách zopárkrát stalo, keď som povedal, že tam nežijem, boli radi, že ma to zaujíma - a to kdekoľvek som sa pýtal. Z môjho pohľadu bolo zavedenie eura na Slovensku veľmi prelomovou událosťou - pretože to bola prvá vec elitného charakteru, ktorej Slováci dosiahli a nikto iný v regione nie. Hoci to zo Slovenska môže vyzerať inak, pravdepodobne ako nie príliš veľká zmena, Slováci sami sa mi zdá že ako keby vyrástli - a s eurom stratili trochu svojich komplexov, ktoré do tej doby voči svojim susedom mali; ako keby sa vyrovnali sami so svojim tieňom; a to je dobre.
Nanešťastie na podobný moment Česi, Moravania, Poliaci aj Maďari ešte čakajú - napriek tomu, že všetci už dostali - a premárnili - na elimináciu svojich komplexov šancu. Česi mohli namiesto sladenia Európe ukázať, že sú skutočne zodpovední a že si v Európe zaslúžia rešpekt; no jak to dopadlo vieme všetci. Pre PR Českej republiky bol rok 2009 tak nevydarený, ako len mohol byť a pravdu povediac som sa za svoj český pas v dobe tej hanby s Lisabonskou zmluvou docela hanbil - a snažil sa všade v zahraničí vysvetlovať, že Česi sú v pohode, že to iba Klaus, hoci mi tie slová nešli cez ústa ľahko - predsa len väčšina Čechov v antilisabonskom šialenstve Klausa viac alebo menej podporovala. Maďari dostali šancu s ekonomickou krízou a premárnili ju na celej čiare. Práve tvrdosť s akou na Maďarsko kríza dopadla pre nich mala byť jasným znamením, že takto to ďalej nejde, že na dlh sa robiť grófov nedá. Dostali šancu urobiť drastické ekonomické reformy (s ktorými by aj voličia súhlasili, hoci by ich zo začiatku boleli), ktoré sa inak presadzujú iba veľmi ťažko - ale ako sa to skončilo, je bohužiaľ známe. Poliaci napriek tomu ekonomicky nepotrebujú meniť veľa - ich spoločnosť potrebuje zmenu myslenia a možnosti tú zmenu ukázať majú relatívne dosť často. Keď asi pred dvoma mesiacmi bol v Krakove Marsz Ateistów i Agnostyków, teda pochod ateistov a agnostikov, mohla spoločnosť ukázať svoju toleranciu a nechať tých ľudí byť - nech si idú. Bohužiaľ - ako pokaždé - sa zhromáždil protipochod fanatikov na popud Radia Maryja, ktoré samozrejme stále ešte vysiela. Poliaci môžu dokázať, že sa zmenili prakticky zo dňa na deň - tým, že prestanú Radio Maryja počúvať, preferencie Prawa i Sprawiedliwości dramaticky klesnú a zruší sa povinné náboženstvo v školách. Namiesto toho stále ešte byť v Poľsku nekatolík je tak ťažké, že to je prakticky jediná vec, ktorá stojí medzi mnou a ochotou tam po dvoch rokoch stráviť o deň žitia (nemyslím turistiky, to sa tam rád pozriem kedykoľvek) navyše.
Vo svetle okolností v Poľsku, Českej republike a v Maďarsku je vidieť, že Slováci urobili obrovský pokrok - dokázali transformovať spoločnosť od zapšklého nacionalistického bojovného mečiarizmu, ktorý bol na úrovni primitívov od Slobodana Miloševića po Alexandra Lukašenka ku krajine, ktorá sa najviac z visegrádských štátov pozápadnila a zcivilizovala. Stále ešte je pred Slovákmi veľký kus cesty, nutnosť vedieť sa vyrovnať s vlastnou históriou, pochopením, že národnostné menšiny nie sú prekliatím, ale darom. Až sa bude slovenská ústava namiesto "My, národ slovenský" začínať "My, občania Slovenskej republiky", budem na Slovákov hrdý, že prestali byť Východoeurópanmi. Pevne dúfam, že sa dočkám, lebo taká pekná krajina, ako Slovensko, si to zaslúži.
